Keď u mňa padne rozhodnutie, niet cesty späť

Zuzana Almáši Koreňová, Zvolen

Zuzana má 52 rokov a býva na strednom Slovensku vo Zvolene. Má 30-ročnú dcéru a ako sama o sebe hovorí, že je „multipotenciálka“, má nielen rada zmeny, ale aj bohatú pracovnú minulosť. Popri zamestnaní má aj svoje vlastné podnikanie a dve vlastné umelecké značky. Okrem toho sa občiansky aktivizuje, je autorka umeleckej výstavy, v rámci ktorej už 13 rokov robí aj benefíciu. Vydala tri knihy.

Generácia vychovávaná v modeli sveta, v ktorom sa treba držať istôt

Zuzana vo svojom živote už urobila niekoľko zásadných zmien v osobnom aj v pracovnom živote. Je z generácie, ktorá bola vychovávaná v modeli sveta, v ktorom sa treba držať istôt, dobre vyštudovať, nájsť si stabilnú prácu a zostať v nej až do dôchodku. „Som práve vo veku, v akom kedysi naše mamy a staré mamy išli do dôchodku. Priznám sa, neviem si to u seba predstaviť, pretože mám ešte veľa plánov, ktoré chcem s nadšením stihnúť. Som tak trochu rebel a už na strednej škole sa mi nepáčila predstava, že by som mala robiť iba jednu činnosť. Navyše už na strednej škole som si zarobila svoje prvé vreckové predajom svojich vlastnoručne vyrobených kraslíc. Tam mi bliklo, že sa dá živiť aj tým, čo ma baví, k čomu mám vášeň.“

Zdroj: súkromný archív Zuzany Almáši Koreňovej

Zuzana pracovala v rôznych oblastiach, s rôznymi vekovými aj cieľovými skupinami ľudí, od korporátu cez neziskovku, vlastnú materskú školu, rôzne vzdelávacie inštitúcie a agentúry, až po verejnú správu a vlastné podnikanie. Ku každej práci, ktorú vykonáva, pristupuje s nadšením a aj vďaka tomu sa jej darí dosahovať ciele a učiť sa nové veci.

„Avšak, keď som prichádzala do momentu únavy, vyhorenia a moje pocity a telo mi začali ukazovať červený blinker, spozornela som a vedela som, že potrebujem zmenu. Tá nikdy neprišla zo dňa na deň. Potrebovala som si v sebe uvedomiť súvislosti. Vždy na pozadí ma zachraňovalo moje tvorenie, moje kreatívno a to ma vždy upokojilo a povzbudilo urobiť zmenu.“

Keď telo začne dávať signály, že niečo nie je v poriadku

Keď u Zuzany padne rozhodnutie, niet cesty späť. Vtedy urobí pomyselnú čiaru, ale nepáli mosty, namiesto toho s láskou a vďakou za sebou zanechá všetko, čo jej v určitom momente prestalo slúžiť a v danom čase ju obohatilo. Takto funguje celý svoj život a vyzerá to, že táto stratégia, zatiaľ vždy zafungovala. Vždy stihla urobiť zmenu ešte skôr, kým by úplne vyhorela a možno aj zanevrela na prácu a vzťahy, ktoré jej minulosť priniesla.

Zdroj: súkromný archív Zuzany Almáši Koreňovej

„K zmene ma vždy vedie kombinácia rôznych okolností. A síce, keď mám pocit, že moja misia na danom mieste je naplnená, moje telo mi začne dávať signály. Cítim túžbu vyletieť do slobody a nie som ochotná obetovať svoj drahocenný čas pre niekoho iného, než pre samú seba a svoju rodinu, našu záhradu, a štyroch domácich miláčikov. Zatiaľ som vždy urobila zmenu z vlastného rozhodnutia, vysporiadaná, bez výčitiek či obviňovania seba, alebo svojho okolia. Žijem v presvedčení, že zmena vždy začína a vychádza zo mňa. Potom sa zmení aj prostredie a zmenu nikto iný za mňa neurobí, smiem ju urobiť len ja sama.“

Ak človek čaká, že niekto za neho urobí ten dôležitý krok, nemusí sa dočkať

Pre udržanie si pevného zdravia Zuzana už dávno pochopila, ako dôležité je nebojovať proti akémukoľvek tlaku. „To však neznamená, že sa vzdávam. Naučila som sa vyberať si „easy way“ – cestu ľahšieho odporu. A preto, keď vnímam okolnosti, ktoré sú už toxické, nejakým spôsobom skôr deštruktívne a sama nemám možnosť to zmeniť, tak si vyčistím svoj stôl, dokončím začatú prácu a odchádzam. Odchádzam do svojho sveta, kde som sa s čistým svedomím naučila chvíľu robiť obyčajné nič. Veľmi mi to pomáha načerpať novú silu a otvoriť sa novým príležitostiam.“

Zdroj: súkromný archív Zuzany Almáši Koreňovej

52-ročná Zuzana sa zároveň v živote neustále vzdeláva, aj v čase písania tohto príbehu si robí certifikáciu na rozšírenie svojich zručností. Vzdelávanie, či už formálne alebo neformálne, podľa nej jednoducho rozširuje obzor a vytvára väčší priestor pre sebarealizáciu. Rovnako je dôležité aj rodinné zázemie, kde sa ľudia navzájom podporujú. „Myslím si, že keď je človek zdravý a cíti sa bezpečne, potom dokáže zvládnuť hocičo. A dodám, že k tomu všetkému opäť smieme prispieť každý v prvom rade zo seba. You go first. Keď chcem zmenu, nikdy nečakám, kým niekto druhý urobí prvý krok. Fyzické aj duševné zdravie ide ruka v ruke s nastavením mysle a vlastného výberu pocitov, ako sa chcem cítiť a naopak. Je to navzájom podmieňujúci sa vzťah.“

V čase tohto rozhovoru je to presne jeden mesiac a sedem dní po tom, ako Zuzana dala výpoveď vo verejnej správe, kde bola takmer šesť náročných rokov na pozícii vedúcej odboru školstva. „Som spokojná s tým, čo som po sebe zanechala, nakoľko nás slovenské národné inštitúcie ukazujú ako príklad dobrej praxe. Priniesla som niekoľko inovácií, pustila som sa do riešenia náročných situácií, ukázala som, že aj úradnícka práca smie byť tvorivá, že aj úradník smie byť popri profesionalite aj ľudský. Ďalšiu cestu v tejto inštitúcii som prenechala iným a je už na nich, s akou energiou dokážu pokračovať.“

V čase, keď sa Zuzana rozhodovala k tomuto kroku, mala v hlave veľa ďalších plánov, ale aj nové pracovné ponuky. „Netlačím ale na pílu. Oddychujem a užívam si všetko, na čo som popri práci už nemala čas ani energiu a začínala som o sebe pochybovať. To bol moment, kedy som si povedala jasné „DOSŤ“. Keď som mala pocit, že sa začína meniť moja identita, prestávala som to byť už JA a moja autenticita sa pod vplyvom externých tlakov začala akoby vytrácať. Nemám a ani nechcem mať bunky na to, aby som hrala formu, alebo akési divadlo preto, lebo to niekto očakáva a vo funkcii sa to tak má. Nie. Mám na sebe rada to, čo si aj mnohí ľudia na mne vážia a prečo ma kontaktujú. Chcem si to zachovať s rovnou chrbticou. Dnes s úsmevom píšem tento príspevok a som vďačná, pretože sa teším na ďalšie obdobie môjho života.“

Myšlienka na záver pre tých, ktorí o zmene v strednom veku uvažujú, ale zatiaľ nenabrali odvahu

„Vždy hľadajte zdroje vo svojom vnútri, pretože všetky obmedzujúce limity si vytvára každý sám vo svojej hlave. Okrem dvoch vrodených strachov sú všetky ostatné naučené a to je skvelá správa, pretože je možné sa ich odučiť. Mne veľmi v živote pomáha nastavenie a uvedomenie si, že minulosť už bola a ak aj nebola úplne podľa mojich predstáv, „nemácham sa“ v nej. Mnohí ľudia sa vyhovárajú na nešťastné detstvo a premrhávajú tak aj svoj život v dospelosti. V skratke – môj biologický otec týral a mlátil moju maminku, pozerala som sa na to do svojich štyroch rokov, kým sa rozviedli. O tri roky neskôr sa moja mamina opäť vydala, mala som nového, úžasného ocka. Trvalo to ale iba tri roky, pretože, keď som mala desať rokov, ocko umrel. Ostali sme dve deti – ja a môj malý brat – a žena so zlomeným srdcom, naša mama. Ona tú stratu neuniesla, útechu a únik našla v alkohole. Keď som mala trinásť rokov, umrela aj maminka. Ostali sme ja a môj štvorročný brat. Do dospelosti nás doviedli a vychovali naši starkí, mamkini rodičia. Odnášam si ponaučenia, žijem teraz a v hlave mám už ďalšie obrazy, ktoré prežívam tak, akoby už boli. Keď prídu v hmote, vždy opäť pekne poďakujem. Myslím, že „VĎAČNOSŤ“ je jeden zo základných pilierov úspechu.“