V strednom veku sa môžeme dostať do bodu, keď prestáva fungovať niečo, čo predtým fungovalo a dávalo zmysel. Vzorce, ktoré desaťročia spoľahlivo držali náš osobný aj pracovný život pohromade, sa akoby začínajú rozpadávať. Rastie túžba po hlbšom porozumení zmyslu života, či toho, čo má nasledovať a akú ďalšiu životnú či kariérnu etapu máme pred sebou.
Keď sa v živote začne niečo nečakane meniť, prichádzajú prirodzené obavy a snaha rýchlo nájsť riešenie. Nastane problém – treba ho čo najrýchlejšie vyriešiť. Tak fungujeme. Potrebujeme mať kontrolu nad svojimi životmi, porozumieť tomu, kam smerujeme a opäť nadobudnúť istotu.
Paradoxom je, že tým najlepším riešením v takýchto chvíľach nie je sa okamžite pohnúť vpred, ale naopak - na chvíľu sa úplne zastaviť. Nie preto, že by sme nemali odpovede aj na ťažké otázky, ale preto, že niekedy nemusíme ísť správnym smerom, kým neporozumieme tomu, čo doteraz bežalo na autopilota.
Nároky spoločnosti a vnímanie toho, čo znamená úspech, nás ale skôr tlačia k neustálemu výkonu - k tomu, aby sme vždy vedeli, čo ďalej, reagovali rýchlo a mali pripravené odpovede.
Vedomé spomalenie nie je vynútená pauza od života či kariéry. Je to dobrovoľné rozhodnutie, ktoré môže vrátiť kormidlo života späť do našich rúk.
Uznanie, že telo, myseľ aj emócie potrebujú čas dobehnúť to, čo sa doteraz v našom živote a v kariére odohralo a premyslieť si budúcnosť, ktorá nám dáva skutočný zmysel.
V každodennom kolobehu povinností sa väčšina našich pocitov potláča - únava, sklamanie, smútok, nenaplnené sny. Navonok možno pôsobíme, že všetko zvládame, no vnútri často rastie tichý konflikt.
Zastavenie sa a nájdenie si času pre seba pomáha tieto pocity znovu vnímať. Nemusíme ich hodnotiť, či sú dobré alebo zlé, len ich treba nechať vystúpiť na povrch a pokúsiť sa ich pomenovať.
Ticho, ktoré otvára ďalšiu kapitolu
Keď sa v živote na chvíľu zastavíme, môže sa objaviť ticho, ktoré nie je vždy príjemné. Niektorí ľudia ho zapĺňajú prácou, iní povinnosťami alebo starostlivosťou o druhých. Ale práve v tomto, miestami nepríjemnom tichu, sa môže ozvať hlas, ktorý sme dlhé roky prehlušovali - náš autentický vnútorný hlas. A ten sa nás pýta: „Žijem podľa svojich vlastných predstáv alebo len plním to, čo sa odo mňa očakáva?“
Práve tento okamih - aj keď môže byť na začiatku nepríjemný - je pre mnohých ľudí v strednom veku začiatkom novej kapitoly života. Nie preto, že by sme museli všetko vo svojom živote radikálne meniť. Ale preto, že si opäť dovolíme počúvať samých seba a rozmýšľať, za čo chceme ešte bojovať, kam chceme posunúť svoju prácu a čo môžeme s pokojom nechať odísť a prevrátiť stranu.
Každá zmena začína vo vnútri
Zmena, ktorú možno pozorovať navonok - nová práca, nový smer, nový spôsob života - vždy začína najskôr vo vnútri. Predchádza jej vnútorná zmena, ktorá niekedy začína iba nenápadným uvedomením si, že niečo sa vo mne mení.
Tento proces môže byť pre jedného človeka pomalý a prirodzený, pre druhého nečakane náhly a emočne silný. Každý z nás ho prežíva inak - podľa svojho životného tempa, predchádzajúcich skúseností so zmenami a taktiež s ohľadom na rôzne životné okolnosti, ktorým človek aktuálne musí čeliť.
Tak ako sa počas roka striedajú ročné obdobia, aj my prechádzame v živote fázami rastu, zberu, pokoja či opätovného začiatku. V tejto fáze možno ešte nevieme presne, kam s našou kariérou alebo životom smerujeme. Stačí, že cítime, že sa niečo v nás prebúdza a volá po pozornosti.
Práve v tom tkvie sila vedomého zastavenia sa - počúvať, čo nám chce naše vnútro povedať a dať mu priestor, aby nás viedlo ďalej.